Jozefa Poláková, past Prezidentka a Guvernérka

Ako sa dostala do Rotary Clubu (RC).

Ako si sa dostala do Rotary Clubu (RC)? Nezvyčajné byť ženou rotariánkou v tom čase?
Naozaj to nebolo až také pravidlo, aby sa do RC pozývali ženy, veď sa tak deje iba od roku 1988 a my sme zakladali RC Košice v roku 2000, ale asi to tak malo byť. Musím k tomu dodať, že som „sedela na stoličke,“ ktorá reprezentovala najväčší hutnícky podnik v Československu, s dobrou tradíciou, i keď sa turbulentné ponovembrové zmeny samozrejme dotkli aj VSŽ. Bola to „stolička“ – pozícia Riaditeľka odboru Vonkajšie vzťahy. Bola som zvyknutá na „mužskú“ logiku a tiež som sa z nej hodne naučila a snažila som sa jej prispôsobiť – žiadne veľké reči,  ale skutky poháňajú dopredu. Keďže som vyrástla v tomto mužskom svete, tak sa mi zdalo dokonca úplne prirodzené, že práve oslovili mňa a skutočne som bola prvou ženou v RC Košice. Je možno až neuveriteľné, že sa to so mnou spojilo aj v ďalšom postupe v rotariánskom svete – bola som  prvá prezidentka v Dištrikte 2240, prvá asistentka Dištriktného Guvernéra (DG), prvá guvernérka v D2240, ba dokonca v Strednej Európe.

Ako Tvoje pracovné skúsenosti mohli pomôcť, obohatiť klub?
Vo Východoslovenských železiarňach som prešla rôznymi oddeleniami - od sekretariátu podnikového riaditeľa, cez medzinárodnú spoluprácu s hutníckymi podnikmi v krajinách RVHP, Fínska a Juhoslávie, neskôr aj licencie. Zakladala som Cestovnú kanceláriu Ferrotour, potom som nastúpila na oddelenie Medzinárodnej politiky a na záver už spomínaný odbor Vonkajšie vzťahy. Krátko zhrnuté – práca s ľuďmi z najrôznejších oblastí. Ale pre Rotary bola najcennejšia moja posledná pozícia – do agendy Vonkajších vzťahov patrila aj komunikácia so všetkými organizáciami, ale aj jednotlivcami, ktorí prichádzali s požiadavkami o finančnú podporu pre svoju činnosť, pre projekty, pre šport, detské domovy atď. Vtedy som mala najviac možností si uvedomiť, koľko je vôkol nás ľudí odkázaných na pomoc tých druhých a to si myslím, že je to najdôležitejšie, čím som mohla obohatiť klub.  

Aká bola cesta rotariánky? Členka – prezidentka – guvernérka?
Moja cesta rotariánky bola hlavne poznamenaná nadšením patriť k tým ľuďom, ktorým nie je ľahostajný svet okolo, ktorí  sú ochotní aj nad rámec svojho osobného pohodlia urobiť niečo pre iných.

Pri udelení charty RI bol prvým prezidentom MVDr. Jozef Klíma a ja som sa stala jeho nástupkyňou. Vtedy som vo svojom úvodnom príhovore povedala: „Byť prvý, je odvážne, ale byť druhý je oveľa ťažšie“. Nebolo to celkom tak, klub sa dobre rozbehol a hlavne čo sa podarilo, bolo upevnenie dobrých priateľských vzťahov, čo si myslím aj dnes, je najdôležitejšia črta každého dobre fungujúceho klubu.

Zakrátko som sa stala asistentkou DG Viktora Príkazského, od ktorého som sa veľa naučila a  mnohokrát až do dnešných dní si položím otázku „Ako by to riešil Viktor?“ Žiaľ, už sa ho nemôžem na to opýtať, pretože sme sa s ním navždy rozlúčili v roku 2009. Postupne som bola asistentkou ďalších DG a v roku 2006 som bola nominovaná na DG. Vtedy som už bola viac vtiahnutá do diania v celom dištrikte a pripravovala som sa na post najdôležitejší – guvernérsky. Absolvovala som školenie v Európe a následne so všetkými 530 DG a ich manželkami a manželmi školenie v San Diegu. A vtedy sa objavilo aj moje motto: “Rozdávaj dobro“ a v jeho duchu sa niesli všetky moje vystúpenia, všetky návštevy klubov v celom dištrikte. I keď môj guvernérsky rok sa skončil 30. júna 2009, toto motto je pre mňa životné krédo, ktoré ma snáď nikdy neopustí. Život ľudský je veľmi zložitý a kľukatý a prejavilo sa to tak, že som sa stala druhý krát guvernérkou, čo je úplne výnimočné v Rotary. Ku zvládnutiu týchto dištriktových pozícií mi veľmi pomohol aj môj manžel, ktorý je duchom skutočný Rotarián.

Čo Ti dáva členstvo v Rotary?
To, čo mi dáva Rotary, je neopakovateľné priateľstvo, ktoré je v klube, ale tým, že som bola dvakrát guvernérkou, je to priateľstvo v celom dištrikte, ale aj v zahraničí. Stretla som sa s úžasnými ľuďmi, ktorých by som bez Rotary nikdy nemala príležitosť stretnúť. Rotary mi dáva pocit, že mám aspoň malinký podiel na tom, že sa konečne zlikviduje zákerný vírus detskej obrny v celom svete, že aspoň malilinkým dielikom prispievam na zmiernenie chudoby, negramotnosti a iných neduhov, s ktorými svet bojuje. Mám neopakovateľnú radosť, keď vidím každý rok to množstvo mladých ľudí – zahraničných študentov, ale aj našich vyslaných na ročný pobyt, ako im Rotary mení život. Môj učiteľ Viktor Príkazský mal motto: “Veľké veci sa dosiahnu malými skutkami“ a ja ho parafrázujem: “Veľká radosť sa dosiahne a skladá z drobných radostí“ a tie mi Rotary dáva.

Prezidentka vs guvernérka? Čo obnášajú obidve funkcie?
Prezident (ka) má to šťastie, že vedie malý kolektív ľudí, kde každého pozná osobne, pozná schopnosti a možnosti každého jedného člena ako sa zapojiť do diania v klube. Guvernér (ka) je oficiálny štatutárny zástupca, ktorý je zapísaný v registri a nesie právnu zodpovednosť za celý dištrikt. Má celý team ľudí, od asistentov po predsedov komisií a je len na ňom, ako dokáže s tými ľuďmi spolupracovať, ako ich dokáže motivovať, aby sa dosiahli vytýčené ciele. Pre mňa bolo cťou a radosťou s týmto veľkým teamom spolupracovať!

Tvoja naj spomienka z Rotary?
Bola som dva roky Koordinátorkou v Zóne 19 a mala som príležitosť poznať Rotary dištrikty v Rakúsku, Maďarsku, Slovinsku, Chorvátsku i Rumunsku a Moldávii, ale tiež v Poľsku a na Ukrajine. V tejto funkcii sa mi podarilo zasadiť sa v ústredí Rotary International o dištrikt Maďarsko, aby dostali dodatočný čas na doplnenie potrebného počtu členov, čo bola podmienka pre udržanie samostatného dištriktu. Rotariáni v Maďarsku mi udelili ich najvyššie rotariánske vyznamenanie – Cena Szent-Gyorgyi Albert – Rotariána, nositeľa Nobelovej ceny za objavenie vitamínu C.

Čo si želáš pre svoj klub?
Rotary hnutie v ČR a SR bolo obnovené po nežnej revolúcii a postupne sa zakladali jednotlivé kluby, v spoločnosti bola určitá eufória a nadšenie pre prichádzajúce zmeny. Odzrkadlilo sa to aj v Košiciach, náš klub vznikol v roku 2000. Dnes je rok 2015, akosi opadlo spoločenské nadšenie, nastalo obdobie letargie a nezáujmu o veci verejné a má to dopad aj na náš klub. Preto by som si želala, aby sa nám podarilo získať nových, nadšených a zanietených mladých ľudí – pretože oni majú mať príležitosť meniť svet okolo seba.

Naozaj to nebolo až také pravidlo, aby sa do RC pozývali ženy, veď sa tak deje iba od roku 1988 a my sme zakladali RC Košice v roku 2000, ale asi to tak malo byť. Musím k tomu dodať, že som „sedela na stoličke,“ ktorá reprezentovala najväčší hutnícky podnik v Československu, s dobrou tradíciou, i keď sa turbulentné ponovembrové zmeny samozrejme dotkli aj VSŽ. Bola to „stolička“ – pozícia Riaditeľka odboru Vonkajšie vzťahy. Bola som zvyknutá na „mužskú“ logiku a tiež som sa z nej hodne naučila a snažila som sa jej prispôsobiť – žiadne veľké reči,  ale skutky poháňajú dopredu. Keďže som vyrástla v tomto mužskom svete, tak sa mi zdalo dokonca úplne prirodzené, že práve oslovili mňa a skutočne som bola prvou ženou v RC Košice. Je možno až neuveriteľné, že sa to so mnou spojilo aj v ďalšom postupe v rotariánskom svete – bola som  prvá prezidentka v Dištrikte 2240, prvá asistentka Dištriktného Guvernéra (DG), prvá guvernérka v D2240, ba dokonca v Strednej Európe.

Ako Tvoje pracovné skúsenosti mohli pomôcť, obohatiť klub?
Vo Východoslovenských železiarňach som prešla rôznymi oddeleniami - od sekretariátu podnikového riaditeľa, cez medzinárodnú spoluprácu s hutníckymi podnikmi v krajinách RVHP, Fínska a Juhoslávie, neskôr aj licencie. Zakladala som Cestovnú kanceláriu Ferrotour, potom som nastúpila na oddelenie Medzinárodnej politiky a na záver už spomínaný odbor Vonkajšie vzťahy. Krátko zhrnuté – práca s ľuďmi z najrôznejších oblastí. Ale pre Rotary bola najcennejšia moja posledná pozícia – do agendy Vonkajších vzťahov patrila aj komunikácia so všetkými organizáciami, ale aj jednotlivcami, ktorí prichádzali s požiadavkami o finančnú podporu pre svoju činnosť, pre projekty, pre šport, detské domovy atď. Vtedy som mala najviac možností si uvedomiť, koľko je vôkol nás ľudí odkázaných na pomoc tých druhých a to si myslím, že je to najdôležitejšie, čím som mohla obohatiť klub.  

Aká bola cesta rotariánky? Členka – prezidentka – guvernérka?
Moja cesta rotariánky bola hlavne poznamenaná nadšením patriť k tým ľuďom, ktorým nie je ľahostajný svet okolo, ktorí  sú ochotní aj nad rámec svojho osobného pohodlia urobiť niečo pre iných.

Pri udelení charty RI bol prvým prezidentom MVDr. Jozef Klíma a ja som sa stala jeho nástupkyňou. Vtedy som vo svojom úvodnom príhovore povedala: „Byť prvý, je odvážne, ale byť druhý je oveľa ťažšie“. Nebolo to celkom tak, klub sa dobre rozbehol a hlavne čo sa podarilo, bolo upevnenie dobrých priateľských vzťahov, čo si myslím aj dnes, je najdôležitejšia črta každého dobre fungujúceho klubu.

Zakrátko som sa stala asistentkou DG Viktora Príkazského, od ktorého som sa veľa naučila a  mnohokrát až do dnešných dní si položím otázku „Ako by to riešil Viktor?“ Žiaľ, už sa ho nemôžem na to opýtať, pretože sme sa s ním navždy rozlúčili v roku 2009. Postupne som bola asistentkou ďalších DG a v roku 2006 som bola nominovaná na DG. Vtedy som už bola viac vtiahnutá do diania v celom dištrikte a pripravovala som sa na post najdôležitejší – guvernérsky. Absolvovala som školenie v Európe a následne so všetkými 530 DG a ich manželkami a manželmi školenie v San Diegu. A vtedy sa objavilo aj moje motto: “Rozdávaj dobro“ a v jeho duchu sa niesli všetky moje vystúpenia, všetky návštevy klubov v celom dištrikte. I keď môj guvernérsky rok sa skončil 30. júna 2009, toto motto je pre mňa životné krédo, ktoré ma snáď nikdy neopustí. Život ľudský je veľmi zložitý a kľukatý a prejavilo sa to tak, že som sa stala druhý krát guvernérkou, čo je úplne výnimočné v Rotary. Ku zvládnutiu týchto dištriktových pozícií mi veľmi pomohol aj môj manžel, ktorý je duchom skutočný Rotarián.

Čo Ti dáva členstvo v Rotary?
To, čo mi dáva Rotary, je neopakovateľné priateľstvo, ktoré je v klube, ale tým, že som bola dvakrát guvernérkou, je to priateľstvo v celom dištrikte, ale aj v zahraničí. Stretla som sa s úžasnými ľuďmi, ktorých by som bez Rotary nikdy nemala príležitosť stretnúť. Rotary mi dáva pocit, že mám aspoň malinký podiel na tom, že sa konečne zlikviduje zákerný vírus detskej obrny v celom svete, že aspoň malilinkým dielikom prispievam na zmiernenie chudoby, negramotnosti a iných neduhov, s ktorými svet bojuje. Mám neopakovateľnú radosť, keď vidím každý rok to množstvo mladých ľudí – zahraničných študentov, ale aj našich vyslaných na ročný pobyt, ako im Rotary mení život. Môj učiteľ Viktor Príkazský mal motto: “Veľké veci sa dosiahnu malými skutkami“ a ja ho parafrázujem: “Veľká radosť sa dosiahne a skladá z drobných radostí“ a tie mi Rotary dáva.

Prezidentka vs guvernérka? Čo obnášajú obidve funkcie?
Prezident (ka) má to šťastie, že vedie malý kolektív ľudí, kde každého pozná osobne, pozná schopnosti a možnosti každého jedného člena ako sa zapojiť do diania v klube. Guvernér (ka) je oficiálny štatutárny zástupca, ktorý je zapísaný v registri a nesie právnu zodpovednosť za celý dištrikt. Má celý team ľudí, od asistentov po predsedov komisií a je len na ňom, ako dokáže s tými ľuďmi spolupracovať, ako ich dokáže motivovať, aby sa dosiahli vytýčené ciele. Pre mňa bolo cťou a radosťou s týmto veľkým teamom spolupracovať!

Tvoja naj spomienka z Rotary?
Bola som dva roky Koordinátorkou v Zóne 19 a mala som príležitosť poznať Rotary dištrikty v Rakúsku, Maďarsku, Slovinsku, Chorvátsku i Rumunsku a Moldávii, ale tiež v Poľsku a na Ukrajine. V tejto funkcii sa mi podarilo zasadiť sa v ústredí Rotary International o dištrikt Maďarsko, aby dostali dodatočný čas na doplnenie potrebného počtu členov, čo bola podmienka pre udržanie samostatného dištriktu. Rotariáni v Maďarsku mi udelili ich najvyššie rotariánske vyznamenanie – Cena Szent-Gyorgyi Albert – Rotariána, nositeľa Nobelovej ceny za objavenie vitamínu C.

Čo si želáš pre svoj klub?
Rotary hnutie v ČR a SR bolo obnovené po nežnej revolúcii a postupne sa zakladali jednotlivé kluby, v spoločnosti bola určitá eufória a nadšenie pre prichádzajúce zmeny. Odzrkadlilo sa to aj v Košiciach, náš klub vznikol v roku 2000. Dnes je rok 2015, akosi opadlo spoločenské nadšenie, nastalo obdobie letargie a nezáujmu o veci verejné a má to dopad aj na náš klub. Preto by som si želala, aby sa nám podarilo získať nových, nadšených a zanietených mladých ľudí – pretože oni majú mať príležitosť meniť svet okolo seba.